Oddelenie ľudských zdrojov podlieha vplyvu majiteľa procesu viac ako sa na prvý pohľad zdá.
Úroveň práce, výstupov a vplyvu HR na zvyšok organizácie je priamo úmerný úrovni vedúcej osobnosti, obzvlášť jej schopnosti pretaviť realitu organizácie, základných zadaní na stav sledujúci jej vízie a zvolené metodiky.
Práve preto sa stretávam s priepastnými rozdielmi v tom, ako organizácia napreduje, ako je postarané o rozvoj zamestnancov a ako sa využívajú a zhodnocujú ľudské zdroje. Skoro vždy je to vidno aj na výsledkoch organizácie.
Prvým paradoxom je, že tí najlepší pracujú v tých najkomplikovanejších podmienkach neprehľadných a zviazaných korporácií. Druhým paradoxom je, že ani štandardizované metodiky a nivelizačné benchmarky nemajú taký účinok ako životaschopnosť a dôslednosť vedúceho HR.
Niekedy aj primitívne nástroje a postupy sú prínosnejšie a účinnejšie ako sofistikované metodiky.
Môj obdiv patrí všetkým vizionárom z radov HR manažérov, ktorí sú schopný presadiť rozumný prístup k riadeniu svojich zamestnancov.