Každá vedomosť, ktorá by sa mala prerodiť na užitočnú hodnotu v rámci produkcie organizácie, je na niečo viazaná. Celkom logicky to sú procesy a role, samozrejme aj pracovníci. Lenže zmeny nie sú práve pre pracovníkov vždy vítanou záležitosťou. Aj procesy vyžadujú určité investície do zmeny, aspoň tú snahu… Vedomosť ako taká nie je zachytiteľná a nie je merateľná. Preto potrebuje svojho nositeľa, ktorí ju dokáže priniesť, zhodnotiť, implementovať a patrične prispôsobiť stavu implementačného prostredia. Preto sú vedomosti vždy viazané. Z jednej strany na nositeľa – sponzora a na druhej strane na osobe realizátora či tíme realizátorov. Práve na nich stojí a padá...
Dnes sa pokúsim o štruktúrovanú informáciu: Pohľad osobnej stratégie Je bezpečné zdielať moju vedomosť kolegom? Nestratím hodnotu? Ak ju posuniem ďalej, stúpne moje hodnotenie ako experta? Môžem využiť moju vedomosť proti niekomu, alebo môžem ňou nikomu pomôcť? Pohľad procesný Ako použiť vedomosť? Ako ju podať ďalej a ako sa postarať, aby sa využila v danom procese? Stačí vedomosť len posunúť, alebo sa treba postarať o jej nasadenie a sledovať jej životný cyklus? Pohľad kontrolný Môžem púšťať vedomosti medzi zamestnancov bez koncepcie? Môžem akokoľvek ovplyvniť vedomosti, ktoré prinášajú a presadzujú samotný zamestnanci zo svojej praxe, alebo z iných zdrojov? Môžem akékoľvek použité vedomosti merať...
Ako môžme naložiť s novou – získanou vedomosťou? V zásade máme dve cesty, môžme ju prijať a využiť ju, alebo ju môžeme odmietnuť. Spôsoby na užitočné využitie vedomostí je veľa. Dnes ma však zaujíma dôvod odmietnutia vedomosti, jej vytesnenie a jej popretie. Pravda vie byť nepríjemná, drsná, ale filozoficky vzaté, je pravda je veľmi pofidérne vymedziteľná. Preto radšej hovorím o vedomosti – skúsenosti. Dokážem akceptovať vedomosť o tom, že som niečo nezvládol? Alebo, že moje doterajšie snahy stáli na nesprávnych základoch? Áno aj nie. Všetko závisí na tom, ako táto, no aj akákoľvek iná vedomosť zmení – preformuje moju zónu...
Šťastní ľudia sú krásni. Alebo naopak, ak sú ľudia krásni, hneď si myslíme, že sú šťastní. Milé. Áno aj ja by som chcel mať v tíme samých krásnych ľudí. Všetci moji zamestnanci by mali byť krásni. Ak sa obklopím krásnymi, budem aj ja šťastný? Zostanú krásni šťastnými ak sa niečo pokazí? Načo mi budú krásni ľudia v krízových časoch? Možno prikomplikovaná téma. Isto si však do tímu vyberám ľudí, ktorí sú šťastní aj v ťažkých časoch, vedia sa postaviť realite, inšpirovať tím a ponúknuť úsmev ostatným. Tento druh vnútornej krásy a charakterového šťastia nepotrebuje umelé živiny. A prospieva nášmu úspechu....
Tak neviem, rozumiem snahe každej veľkej firmy hľadať si seberovných partnerov, rozumiem rizikám spolupráce s malými a tým pádom nestabilnými firmami. Je mi tiež jasné, že veľký dodávateľ prichádza s veľkým a mohutným riešením, nie s drobnosťami. Tiež však poznám potreby tímov a komunít, ktoré v takýchto veľkých organizáciách žijú. Výsledkom stretu mohutných riešení a individuálnych potrieb je obchádzanie pravidiel, nevyužívanie možností, panika a stres 🙂 Najprogresívnejšie riešenie tejto situácie je taká zvláštna symbióza, mohutné Open Source riešenie s mrakmi drobných riešení pre každú skupinu a každú situáciu. To čo sa „ušetrí“ na robustnosti sa doženie na customizácii a výsledky...
Sofwérové riešenia vo veľkých firmách majú okrem vplyvu na intenzívnu komunikáciu a vypúšťanie emócií dosť obmedzené schopnosti „držať prst na pulze“ diania v organizácii. Sú hladné po informáciách. Veľmi hladné. Kŕmia ich celé oddelenia účtovníčok a asistentiek, obchodníkov a produkťákov, prevádzkarov… Ale nikto ich nenakŕmi myšlienkami a víziami. Nenaleje sa tam odhodlanie a nálada a už vôbec nie vzťahy na pracovisku. Niekde sa však všetky tieto dôležité informácie nachádzajú už teraz! Na sociálnych sieťach! Prečo ich teda nevyužiť a začať pracovať aj s tým, čo je pre firmu najdôležitejšie? S osobnosťami, tímami a komunitami v zamestnaneckom a obchodnom vzťahu.
Manažér by mal byť lídrom. Mal by mať víziu. Jeho cieľom by mala byť snaha o dosiahnutia tejto vízie. Len spôsob ako sa k nej priblížiť definuje úspešného manažéra. V reálnom živote nefunguje nič jednoducho a nič nie je priamočiare. Niekedy treba uhnúť, niekedy zatlačiť. V smerovaní aj v riadení. Tím a komunita môže byť partnerom pri korekciách smerovania, môže byť zrkadlom pri riadení a advízorom pri rozhodovaní. Takýto tím nie sú dokonalí ľudia a nekomunikujú s dokonalým manažérom. Prečo potom hľadať dokonalého člena tímu? Prečo mu nedať šancu prispôsobiť sa, zapadnúť? Nuž a teraz výzva. Ak chcem pracovať s...
Zmeny sa v skupine, v tíme dejú pomerne preskúmaným procesom. Ako je to však so zlepšovaním? Zlepšovaním, ktoré je hnané osobnou invenciou a nápadom jednotlivých osobností? Nápady a zlepšovacie zmeny majú komplikovanejší životný postup, do formálnej fázy sa dostanú až po komplikovanom zrode, osobnom zvažovaní a rozhodovaní. S inováciu sa spája aj veľa emócií. To že chcem niečo zmeniť hovorí o mojej angažovanosti a o mojom osobnom záujem na zlepšenie stavu. Možno tieto emócie robia z procesu zlepšovania veľmi citlivý, až delikátny problém. Správne zvládnutie inovačného procesu, ktorý vychádza od členov tímu, či komunity dokáže výrazne podporiť motiváciu a posunúť...
Inovácie a zmeny, ktoré prináša nová generácia sú veľkou výzvou pre stabilné a zabehnuté organizácie. Je ťažké otvoriť zabehnuté procedúry riadenia, alebo zlepšovania. Áno, nové generácie trpia na živelný prístup, ale ak ich nebudeme akceptovať, stratíme ich potenciál, ich motiváciu a angažovanosť. Viac v prezentácii na túto tému
Je zaujímavé, že proces zlepšovania máva v organizáciách popísané pravidlá. Pravidlá pre narábanie s nápadom, s inováciou však jasné nie sú a ich presadenie zostáva na inventorovi, prípadne na lídrovi tímu, či manažérovi. Výsledkom bývajú vysoké straty nápadov, ich nepochopenie a samozrejme aj frustrácia. Šikovný manažér vie ako narábať s inventormi, no nástrojov je výrazne pomenej. Ja sám mám najlepšie skúsenosti so sociálnymi nástrojmi, dejú sa tu procesy (samy od seba), ktoré by inak zabrali mnoho času a energie. Preto považujem sociálne nástroje za ideálne semenisko-parenisko-skleník pre každú vedomostnú spoločnosť. A to predsa všetci potrebujeme, nie?
