Prečo je ekonomika na Slovensku neefektívna, prečo takou ešte dlho bude a ako z toho vybŕdnuť.
Možno ste už počuli výraz „teba je tu škoda“. Či už bola adresovaná Vám, alebo niekomu inému, najskôr to bola pravda.
Slovenská firemná kultúra nepraje jemnému a efektívnemu vedeniu zamestnancov, ani ich zmysluplnému rozvoju, či aspoň vnímaniu potenciálu. Naša pracovná kultúra je neosobná, svojhlavá, mlčanlivá a zároveň voľná a akosi mľandravá. Teraz nemyslím na personalistov, ktorý bývajú v prvej rade na kritiku, teraz mám pred očami armádu zamestnancov a ich priamych nadriadených. Ich mĺkvosť, ich poddajnosť, alibizmus, strach zo zlyhania a následné vnútorné presvedčovania, nedorozumenia, zatrpknutosť a až zarytú tvrdohlavosť s ktorou držia jazyk za zubami a vzájomne trpia. Dalo by sa povedať, že za to môže nekompetentnosť, nedostatočné kontrolné mechanizmy personalistickej práce alebo len ľudská malosť. Myslím, že je za tým viac. Bez toho aby som rumázgal nad osudom utláčaného, Slovensko nestihlo zažiť zdravú éru industrializácie, kde by sa sformoval udržateľný archetyp pracovných vzťahov, kde by sa ustálilo právo na otázku a na názor, ale aj na rešpekt a zodpovednosť. Postavili sme si robotnícku, úradnícku a akademickú obec na agrárnych archetypoch vzťahov, stavajúcej na rodinnej hierarchii a na uzavretých komunitách. Obdobie krátko minulé neprialo zdravému zreniu kultúry a narobilo veľa škody.
Neutešený je stav, v ktorom sa nachádzame. Nie, necítim sa byť výnimočne osvietený. Je to moje pozorovanie, každodenné skúsenosti z organizácii, v ktorých školíme, konzultujeme a podporujeme zamestnancov. Áno, kultúra je všade iná a rozdiely bývajú priepastné. Čo sa však nemení a mne príde, že je to jeden z koreňov problému, je vzťah k sebe samému, model správania v tíme a vzťahy medzi rolami na pracovisku. Ak platí, že šéf má vždy pravdu, že ak niečo chcem povedať, musím to povedať tak, aby to nebolo použité proti mne a hlavne ak sa mi niečo prieči, tak to nemám s kým a ako riešiť, vtedy nie je cesty von. Moja práca nebude za nič stáť, nadriadený bude vydávať nezmyselné úlohy, celý proces bude nekoordinovaný… Takto nezarobí nikto z nás, takto sa ďaleko nedostaneme.
Plytvanie mozgami, plytvanie schopnosťami, mrhanie časom, to je výsledok našej nezrelosti. Ako z toho von? Ako zlepšiť vzťahy a kultúru?
Mám taký sen. Nie je realistický, preto je to sen. V tomto sne sa každý nadriadený zaujíma o schopnosti a danosti svojich podriadených. Aktívne rozvíja ich silné stránky tak aby ich využil. Pozná ich slabé stránky a vie ako tieto slabosti zaplátať školením, koučingom, či zmenou danej role. A nakoniec, v prípade, že náklady na korekcie presahujú zisk, môže spokojne zamestnanca uvoľniť pre pracovný trh. (Inak keď mám naozaj divoké sny, predstavujem si školstvo, ktoré sa takýmito praktickými spôsobilosťami a potrebami koncepčne riadi…)
Blahorečím personalistov, ktorý poctivo využívajú 360° hodnotenie, kompetenčný manažment a talent manažment. Títo ľudia mozgami neplytvajú.